Ľahké zhrnutie prvých 8 rokov od 2011-2019.
Je to už pár rokov, jedného dňa prišiel kamarát, obaja bez práce a povel mi- viem ako zarobiť. Vtedy som ešte nevedel, očo ide a tak som išiel a dali sme do toho všetko, čo sme vtedy mali.
Takto som prišiel k prvému úľu a začali sme ich predávať včelárom. Celkový zárobok bol biedny, ale nás to bavilo a postretali sme ľudí, ktorý boli výnimočný a chceli nám pomôcť.
Prebavili sme sa takto pár týždňov a kamarát mi vybavil prvé včelstvo. Dostal som konárik s plastom veľkým ako dlaň, jednu matku a cca 3dc včiel do krabice.
Potom prišla úvaha, kam to dám, lebo všetko som minul a ani na kuklu som nemal a tak som začal bez kukly. Jediné šťastie bolo to, že moje prvé včelstvo bolo úplne krotké, lebo pán sa vyznal-je to frajer.
Prišiel som a zahlásil som sa, že som včelár, nech so mnou rátajú. Keď vedúci videl banánovú krabicu, tak sa slušne pobavil a nechal to tak. O rok sa ma pýta, že ako sa mi darí a ja, že dobre a že mám 3 rodiny.
Bol v šoku, lebo v ten rok sa nikomu na okolí nedarilo. Ja si doteraz myslím, že tá moja prvá rodina bol dar z nebies. Čas ubiehal a ja som sa dozvedel, že aj liečiť treba a tak som začal zisťovať, že čo???
Medzi tým som som spravil veľa chýb a kamarát ma z toho vždy vysekal, vyzná sa! Jedného dňa som ale o všetko prišiel a tak dobrú včielku som už nikdy nemal. Musel som si zvyknúť na štípance a veselých susedov, ktorý boli v práve.
Tak sme sa presťahovali, to už ale s tatom pod les a riešili malý koniec sveta vždy, keď sme otvorili úle. Zaujímavé bolo, že tie potvory ,,nereagovali,, na dymák. Bolo to hrozné, strach a panika vždy, keď sa zdvihol mrak včiel. Vtedy nastal čas sa vzdelávať inak, ako len z ústneho podania.
Okrem toho, že nás štípali, tak ešte aj náš rakúsky ,,kamarát,, postrekoval o 11:00 poobede repku a 2x nám ,,všetko,, vyhynulo. Sezóny boli kopec štípancov a nakoniec ,,prázdne,, úle.
Ja som mal pauzu kvôli práci a tato začal obnovovať počty. Doniesol prvé šľachtené včely a to bol zlom v mojom živote. Začal som sa tomu venovať a doprial som si poriadne vzdelanie.
Najlepšia vec, čo sme spravili, že sme si vyskúšali rôzne úľové systémy a že sme si ich vyrábali sami. Toto bola éra pýchy a pádov. Vtedy sme už chápali, aký je to náročný koníček a že Teória a Prax sú potvory tiež.
Keďže som stále pracoval mimo domov, tak sme sa nakoniec rozhodli pre systém Dadant. Všetky riešenia sú prispôsobené časovej efektivite a so zmenami sme sa pasovali vyše 2 roky, lebo včielky vymýšľali a my sme naberali skúsenosti.
Kúpil som veľa dreva a začal som zjednocovať úľový systém. Náš úľ vznikol ako omyl v meraní a keďže drevo už bolo napílené, tak sme to už nechali, lebo výsledok zmeny nebol zásadný.
Po návrate do rodného kraja som kúpil pozemok vhodný na včelnicu a už máme peknú kôpku rodín -55 a dosť vychytaný systém chovu a stále sa učíme. Sme už malá komunita mladých, ktorá si pomáha 🙂
V Októbri 2019 sme spozorovali na dvoch včelniciach ,,nízky spád klieštika,,, čo mohlo byť spôsobené postupmi, ktoré podporujú VSH správanie, malá bunka, mierne liečenie, iný postup prác s rámikmi… Je to presne to, čo sme roky hľadali. Z týchto rodín je potenciál rozchovať odolnejšie včelstvá. A sme oficiálne zapojený do projektu hľadania práve takýchto rodín s Výskumným ústavom, je nás cca 60 včelárov a v roku 2023 projekt končí. Táto spolupráca nás naučila to, ze postupy, ktoré používame zanechávajú početnú podkritickú populáciu, čo je veľmi pozitívne zistenie.
